Eternal Love Angel » 23. kapitola

26. prosince 2011 v 15:11 | Kika |  Eternal Love Angel

23.kapitola
Vrátila som sa do Damonovej izby a išla hneď do sprchy. Vyzliekla som si oblečenie, čo som mala na sebe a vliezla pod prúd teplej vody. Najprv som si umyla vlasy potom telo. Keď som bola hotová, tak som vyšla von a obmotala si okolo seba uterák. Druhým som si vysušila vlasy. Vyšla som z kúpeľne, keď vtom som uvidela Damona ako sedí na mojej, teda svojej posteli. Keď si ma všimol jeho výraz sa zmenil.

"Čo tu do pekla robíš?" vyhŕkla som.
"Pokiaľ viem, toto je stále moja izba," usmial sa a podišiel ku mne.
"Odteraz už nie. Je moja až dokým sa nevrátim domov," odvrkla som.
"Doniesol som ti tie kufre. Teraz už pôjdem," otočil sa a chcel odísť.
"Počkaj!" zastavila som ho a on sa otočil, " chcem sa ťa na niečo opýtať."
"Pýtaj sa."
"Vtedy... keď som ťa požiadala, aby si mi vymazal pamäť a ty si to urobil, tak som mala pocit, že si ma..." nedopovedala som pretože mi to nedovolil.
"Že som ťa čo?"
"Že si ma pobozkal..." Nemala som dosť odvahy pozrieť sa mu do očí. Bolo divné pýtať sa ho to, " chcem len vedieť či sa to naozaj stalo..."
"Stalo sa."
"Prečo?"
"Sám neviem." Povzdychla som si.
"Čo si čakala, že poviem?" Zdvihla som hlavu a pozrela sa na neho.
"Vlastne ani neviem. Len som to chcela vedieť. Nič viac. Aj tak to nič neznamenalo. Som rada, že si mi to povedal, ale teraz už choď," poprosila som ho a on tak urobil. O pár sekúnd som bola v izbe sama. Z kufra som si vybrala tielko a kraťasy. Obliekla som si to a ľahla si do postele. Po pár sekundách som zaspala, no toto ani zďaleka nebol koniec dnešného dňa.
XXX
Prebudila som sa na nejaký hluk. Otvorila som oči. Bola tma, takže som určite dlho nespala. Ten hluk vychádzal od balkóna, ktorý som nechala otvorený. Po pár chvíľach sa ozvali kroky, no to ja už som stála na nohách s mečom v ruke a s rozprestretými krídlami. Predo mnou ma však čakal šok. Stálo predo mnou dievča asi tak v mojom veku. Nechápavo som na ňu hľadela.
"Kto si a čo tu chceš?"
"Neboj sa. Poviem ti všetko. Len odlož ten meč a stiahni krídla," prehovorila pokojným a milým hlasom. Spravila som tak, "a sadni si." Ukázala na posteľ. Sadla som si a ona pár centimetrov odo mňa.
"Tak najprv, moje meno je Lea..."
"Ja som..." nedovolila mi predstaviť sa.
"Ja viem kto si, Veronica, alebo radšej Ronnie?" Och môj Bože!
"Ako?"
"Viem o tebe viac než si sama myslíš. Som padlý anjel a dostala som za úlohu povedať ti pravdu o tvojom živote. Ty si... Nefilim. A to nie je to isté ako podlý anjel. Ty si nikdy v Raji nebola a preto sa tam nemôžeš vrátiť. Tvoje spomienky na Raj sú falošné. Narodila si sa na Zemi a tu si aj vyrastala..."
"To je, ale nemožne," vydýchla som. Bolo ťažké počúvať, že nič z môjho života nie je pravda.
"Je to tak a ty ani s tým nič neurobíme."
"Tak prečo sa to dozvedám až teraz?"
"Pretože som ťa našla až teraz. Celé tie roky som ťa hľadala a našla som ťa až teraz, keď tvoja kamarátka nie je pri tebe," vysvetlila mi.
"Angela je potom tiež Nefilim?"
"Angela a Katherine sú špecifický prípad asi tak ako ty. Ich matka bola padlý anjel a ich otec..."
"Upír," dopovedala som za ňu.
"Presne tak. Obidve si však vybrali upírstvo. Ale teraz späť k tebe. Ty nie si len obyčajný Nefilim, si výnimočná. Hlavne preto kto je tvoj otec. Ty si jediná kto sa mu môže postaviť bez toho, aby ťa zabil. Môžeš pomôcť nám všetkým, ale aj jemu. Je len na tebe ako sa rozhodneš. A preto sa odo dnes tvoj život mení."
"Ale pred čím?" opýtala som sa Ley.
"Nie čím, ale kým. Pred Mocnými. Sú to pomocníci tvojho otca..."
"Kto je môj otec?" vyhŕkla som a tým Leu prerušila.
"To sa včas dozvieš. Takže ich úlohov je nájsť ťa a priviesť k nemu. A na to som tu ja, aby som ťa ochránila, no myslím, že nebude potreba, aby som bola s tebou stále. Na to sú tu tí dvaja upíri dole. Oni ťa dokážu ochrániť," usmiala sa.
"Čo mám teda robiť?"
"Ty nemusíš robiť nič. Tvoja jediná povinnosť udržať sa pri živote a v bezpečí. Bez teba sme všetci stratený..."
"Ale..." chcela som niečo povedať, no ona tu už nebola. Sedela som na posteli sama. V hlave sa mi miešali myšlienky. Toľko toho v mojom živote bolo klamstvo, že je ťažké uveriť, že som... S... Nie! Nedokážem to ani povedať. Ja ním nemôžem byť! To nemôže byť pravda. Radšej som si ľahla do postele a zavrela oči. Pokúšala som sa aspoň na chvíľu vypnúť a zabudnúť...
XXX
Ráno som sa zobudila zavčasu. Celú noc som sa prehadzovala s boka na bok. Stále som mala v hlave tie vety. A nemohla som ich odtiaľ dostať. Postavila som sa a postele a išla do kúpeľne. Zrkadlu som sa oblúkom vyhla a hneď išla k sprchovému kútu. Vyzliekla som si pyžamo a vošla dnu. Bola som si istá, že len teplá voda mi na chvíľu privodí dobré myšlienky. No to tiež netrvá večne a tak som odtiaľ musela vyliezť. Osušila som sa a obmotala okolo seba uterák. Z kufra som si vybrala čiernu mini sukňu, bielu košeľu a čierne vysoké čižmy na opätku. Obliekla som si to a dala si doplnky. To znamená bielo-čiernu kravatu, náušnice a náramok. Prečesala som si vlasy a namaľovala som sa. Keď som bola hotová, tak som si pripravila veci do školy. Nahádzala som ich do tašku a potom ju položila na posteľ. Vyšla som z izby a zišla dolu po schodoch. Dole nikto nebol. Ani Stefan, ani Damon. V kuchyni som si urobila len kávu. Hladná som vôbec nebola. Vypila som ju a šálku umyla. Na hodinkách ukazovalo skoro sedem. O chvíľu budem musieť ísť do školy. Rýchlo som sa vrátila do izby a zobrala si tašku. Už som chcela ísť dole, keď som si všimla, že dvere neďalekej izby sú pootvorené. Nedalo mi to a moja zvedavosť ma premohla. Pomalým krokom som išla k tej izby. Potichu som vošla dnu. O pár sekúnd sa však otvorili ďalšie dvere, ktoré pravdepodobne viedli do kúpeľne, a z nich vyšiel...
"Bože Môj, prepáč," otočila som sa mu chrbtom, no aj tak som ten obraz mala stále pred očami. Stefana len v šedých teplákoch.
"To je v poriadku," počula som v tom úsmev.
"Nie je to v poriadku. Vošla som do tvojej izby bez akéhokoľvek pozvania. Radšej idem." Rýchlo som zo seba dostala a vybehla von. Zbehla som dole, kde som narazila na Damona. A to bola teda rana.
"Prepáč," ospravedlnila som sa a išla ďalej. Vybehla som von z ich domu. Nemala som čas starať sa o auto a tak som do školy išla peši. Cesta mi trocha trvala, no bolo mi to jedno. Keď som bola pri škole, tak som si sadla na prvú lavičku, čo som videla. Stále ten obraz bol v mojej hlave. Boha! Sedela som tam hodnú chvíľu než som mala dosť odvahy postaviť sa. Prešla som pár krokov, keď sa predo mňa niekto postavil a skoro som do neho narazila, pretože som sa dívala na zem. No nenarazila som, našťastie. Zdvihla som hlavu a...
"Ahoj, anjelik."
"Katherine..." dostala som zo seba.
"Prečo si vždy taká prekvapená, že ma vidíš?" v jej hlase bola irónia.
"Prečo si vždy tam, kde ťa nikto nechce?" oplatila som jej.
"Hmm, o tom by si mala rozmýšľať ty," zas ten úsmev.
"Ja?"
"Ty, to teba tu nikto nechce." Cítila som taký hnev, že som čakala každú chvíľu, kedy sa mi v ruke zjaví meč a ja ju prebodnem. A bolo mi úplne jedno, že okolo mňa sú samí ľudia. Chcela som sa otočiť a odísť, no Katherine ma chytila za ruku a otočila naspäť ku sebe.
"Kam si myslíš, že ideš? Ešte som neskončila."
"Ale ja som skončila," vytrhla som jej svoju ruku.
"Vlastne máš pravdu. V takej hre nás nemôže byť toľko. Urobila si mi službu." To ma zaujalo.
"V akej hre?"
"To už teba trápiť nemusí. Ty už v nej nie si. Skončila si vo chvíli kedy si mi pomohla dostať naspäť moju sestru. Pre teba sa hra skončila..." Usmiala sa a obišla ma. Pomalým krokom kráčala ku škole, ja som za ňou nemo hľadela a snažila sa spracovať tú vetu... Pre teba sa hra skončila...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama